Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna žena. Jedného dňa napiekla päť koláčov. Keď ich však vytiahla z pece, boli tak prepečené, že ich kôrky boli na jedenie až príliš tvrdé, a tak povedala svojej dcére:
„Dievča moje, polož tie koláče na policu a nechaj ich tam chvíľu. Ony znova dôjdu.“ Tým myslela, že kôrka zmäkne, tak ako aj naposledy.
Ale dievča si povedalo: „No, ak majú znova dôjsť, zjem ich teda teraz.“ A pustila sa do nich a zjedla všetky, do posledného.
Keď nastal čas večere, žena povedala: „Choď a dones jeden z tých koláčov. Myslím, že už došli.“
Dievča sa išlo pozrieť, ale na mieste boli iba taniere. Vrátila sa teda a povedala: „Nie, nedošli.“
„Ani jeden?“ spýtala sa matka.
„Ani jeden,“ odpovedala.
„No, či už došli, alebo nie,“ povedala žena, „dám si jeden na večeru.“
„Ale nemôžeš, keď nedošli.“ povedalo dievča.
„Ale môžem,“ povedala. „Choď a prines mi ten najlepší.“
„Najlepší či najhorší,“ povedalo dievča, „všetky som ich zjedla a jeden dostať nemôžeš, kým nedôjde.“
Žena bola z toho celá nešťastná. Vzala si kolovrátok, sadla si k dverám a pri pradení si spievala:
„Moja dcéra zjedla dnes
päť, päť koláčov naraz.
Moja dcéra zjedla dnes
päť, päť koláčov naraz.“
Práve vtedy išiel po ulici kráľ. Počul, ako žena spieva, ale nerozumel, čo spieva, a tak sa zastavil a povedal:
„Čo ste to spievali, dobrá žena?“
Žena sa hanbila povedať mu, čo jej dcéra urobila, a tak namiesto toho zaspievala:
„Moja dcéra spriadla dnes
päť, päť pradien naraz.
Moja dcéra spriadla dnes
päť, päť pradien naraz.“
„Pri všetkých hviezdach!“ zvolal kráľ. „Nikdy som nepočul o nikom, kto by dokázal niečo také!“
Potom povedal: „Pozrite, potrebujem manželku a ožením sa s vašou dcérou. Ale počúvajte: jedenásť mesiacov v roku bude mať všetko, čo bude chcieť: jedlá od výmyslu sveta, všetky šaty, aké si zaželá, a spoločnosť, akú si bude priať. No v poslednom mesiaci roka bude musieť každý deň spriasť päť pradien, a ak to neurobí, zabijem ju.“
„Dobre,“ povedala žena, pretože si pomyslela, aké je to nádherné manželstvo. A čo sa týka tých piatich pradien, keď príde čas, určite sa nájde spôsob, ako sa tomu vyhnúť, a najskôr na ne kráľ aj zabudne.
A tak sa vzali. Jedenásť mesiacov mala dievčina všetko, jedlá od výmyslu sveta, všetky šaty, aké si želala, a spoločnosť, akú si priala.
Keď sa však ten čas začal chýliť ku koncu, začala čoraz viac premýšľať nad pradenami a nad tým, či na ne kráľ ešte pamätá. On však o nich nepovedal ani slovo a ona si myslela, že na ne úplne zabudol.
Ale v posledný deň posledného mesiaca ju vzal do izby, ktorú dovtedy nikdy nevidela. Nebolo v nej nič okrem kolovrátka a stolčeka. A povedal:
„Tak, moja milá, zajtra tu budeš zavretá s trochou jedla a ľanom. A ak do večera nespradieš päť pradien, prídeš o hlavu.“
Potom odišiel za svojimi povinnosťami.
Dievčina sa veľmi vystrašila. Domáce práce jej nikdy veľmi nešli a nevedela ani priasť. Čo bude zajtra robiť, keď k nej nebude môcť nikto prísť a pomôcť jej? Sadla si na stolček v kuchyni a, beda, ako len plakala!
Vtom zrazu začula akési tiché klopanie dolu pri dverách. Vstala a otvorila ich. A čo nevidí — malú čiernu bytosť s dlhým chvostom. Zvedavo na ňu vzhliadla a povedala:
„Prečo plačeš?“
„Čo ťa do toho?“ odvetila.
„Do toho ťa nič,“ povedala bytosť, „ale povedz mi, prečo plačeš.“
„Nijako mi nepomôže, ak ti to poviem,“ odpovedala.
„To nevieš,“ povedala bytosť a zatočila chvostom.
„No dobre,“ povedala dievčina, „aj keď mi to nepomôže, snáď mi to neuškodí,“ a rozpovedala jej o koláčoch, o pradenách a o všetkom ostatnom.
„Ja to urobím,“ povedala malá čierna bytosť. „Každé ráno prídem k tvojmu oknu, vezmem si ľan a večer ti ho prinesiem spradený.“
„A čo za to chceš?“ spýtala sa.
Bytosť na ňu pozrela kútikom oka a povedala:
„Každý večer ti dám tri pokusy uhádnuť moje meno. A ak ho do konca mesiaca neuhádneš, budeš moja.“
Dievčina si pomyslela, že jeho meno určite stihne do konca mesiaca uhádnuť.
„Dobre,“ povedala, „súhlasím.“
„Dobre,“ povedala bytosť, a zatočila hrozivo chvostom.
Na druhý deň manžel dievča odviedol do izby a tam už bol pripravený ľan aj jedlo na celý deň.
„Tu máš ľan,“ povedal, „a ak dnes večer nebude spradený, prídeš o hlavu.“
Potom vyšiel von a zamkol dvere.
Sotva odišiel, ozvalo sa klopanie na okno.
Dievčina vstala, otvorila ho a na parapete naozaj uvidela sedieť tú malú starú bytosť.
„Kde je ľan?“ spýtala sa.
„Tu je,“ odpovedala a podala jej ho.
Večer sa opäť ozvalo klopanie. Dievčina vstala, otvorila okno, a opäť uvidela malú starú bytosť s piatimi pradienkami ľanu na ruke.
„Tu sú,“ povedala a podala ich dievčaťu.
„A teraz, ako sa volám?“ spýtala sa.
„Bill?“ skúsila dievčina.
„Nie, tak sa nevolám,“ odpovedala bytosť a zatočila chvostom.
„Voláš sa Ned?“ spýtala sa.
„Nie, ani tak sa nevolám,“ povedala a opäť zatočila chvostom.
„Tak Mark?“ spýtala sa.
„Nie, ani tak,“ povedala bytosť, tentoraz zatočila chvostom ešte prudšie a odletela preč.
Keď sa jej manžel vrátil, päť pradien už bolo pripravených.
„Vidím, že ťa dnes večer nebudem musieť zabiť, moja milá,“ povedal. „Ráno dostaneš jedlo aj ďalší ľan.“ A odišiel.
Takto to bolo každý deň. Ráno priniesli ľan a jedlo a každé ráno aj večer prichádzala tá malá čierna potvora. Dievčina celý deň premýšľala nad menami, ktoré by mohla večer vysloviť, ale nikdy netrafila to správne.
A ako sa blížil koniec mesiaca, potvora začínala vyzerať čoraz zlomyseľnejšie a pri každom jej pokuse krútila chvostom stále rýchlejšie.
Napokon zostával už len jeden deň. Potvora prišla večer spolu s piatimi pradienkami a povedala:
„Čože? Ešte stále nepoznáš moje meno?“
„Voláš sa Nikodém?“ spýtala sa.
„Nie, tak sa nevolám,“ odpovedala.
„Voláš sa Samuel?“ skúsila.
„Nie, ani tak.“
„A čo Metuzalem?“
„Nie, ani to.“
Potom na ňu bytosť pozrela očami svietiacimi ako žeravé uhlíky a povedala:
„Zostáva už len zajtrajšia noc a potom budeš moja!“
A odletela preč.
Dievčine bolo hrozne. Vtom však začula kráľa, ako kráča chodbou. Vošiel dnu a keď uvidel päť pradien, povedal:
„No, moja milá, nevidím dôvod, prečo by si nemala mať svoje pradená hotové aj zajtra. A keďže to vyzerá tak, že ťa nebudem musieť zabiť, dnes večer si dám večeru tu.“
Kráľ dal priniesť večeru a ďalší stolček a obaja si sadli.
Sotva však zjedol pár súst, keď sa zastavil a začal sa smiať.
„Čo je?“ spýtala sa.
„Ale,“ povedal, „dnes som bol na poľovačke a dostal som sa na miesto v lese, ktoré som ešte nikdy predtým nevidel. Bola tam stará kriedová jama. A počul som akési bzučanie. Zosadol som z koňa a potichu som sa priblížil k jame a pozrel dolu. A čo tam nevidím? Tú najčudnejšiu malú čiernu bytosť, akú si kedy videla. A čo robila? Mala malý kolovrátok, neuveriteľne rýchlo na ňom priadla, pritom krútila chvostom a takto spievala:
Nimmy nimmy not,
volám sa Tom Tit Tot.“
Keď to dievčina počula, od radosti by najradšej vyskočila z kože, ale nepovedala ani slovo.
Na druhý deň tá malá bytosť vyzerala ešte zlomyseľnejšie než predtým. A keď nastal večer, dievčina začula klopanie na okenné tabule. Otvorila okno a bytosť vošla dnu na parapet.
Škľabila sa od ucha k uchu a beda, ako rýchlo jej kmital chvost!
„Ako sa volám?“ spýtala sa a podala jej pradená.
„Voláš sa Šalamún?“ povedala dievčina a predstierala, že sa bojí.
„Nie, tak sa nevolám,“ odpovedala bytosť a vošla ešte hlbšie do izby.
„Tak Zebedej?“ skúsila znova.
„Nie, ani tak,“ povedala potvora. Potom sa zasmiala a krútila chvostom tak rýchlo, že ho takmer nebolo vidieť.
„Rozmysli si to, žena,“ povedala. „Ďalší pokus a si moja.“
A vystrela k nej svoje čierne ruky.
Dievčina ustúpila o krok či dva, pozrela sa na ňu a potom sa rozosmiala. Ukázala na ňu prstom a zvolala:
„NIMMY NIMMY NOT, TVOJE MENO JE TOM TIT TOT!“
Keď to bytosť počula, vydala strašný výkrik a odletela do tmy. A dievčina ju už nikdy viac nevidela.
Informácie
Autor: neznámy
Názov: Tom Tit Tot
Zozbieral: Joseph Jacobs
Prvé vydanie: 1890
Pôvodný jazyk: angličtina
Historický prameň: English Fairy Tales, David Nutt, London
Použitá digitalizácia: Project Gutenberg, eBook #7439
Ilustrácia: Henry Justice Ford, Rumpelstiltskin, Andrew Lang’s The Blue Fairy Book, približne 1889
Slovenský preklad: Zuzana Dolinay